Nemo

Takže o čo ide? Včera som bol na jednom literárne hudobnom kultúrnom a neviemakom podujatí. Nič moc. No snáď to trochu preháňam.  Historky a úryvky s kníh, ktoré som aj tak nikdy nečítal a snáď ani nikdy čítať nebudem. A prečo? No, nič pre mňa. Sakra, trochu spontánnosť! To tu už nie je žiadna divokosť? Prečo nemôžu diváci pokrikovať a revať a prečo sa nemôže zo všetkých strán drať šialená hudba a šialené mozgy budú vykrikovať do ohňa reflektorov šialené slová, ktoré aj tak nikto nechápe (alebo každý inak, a tak to má byť), prečo tu nie je divokosť? Zábavný večer, iste. Ale strojený, Nechutne nacvičený. A je to aj moja chyba, čo robiť, keď len tak sedím a čumím pred seba. Prečo nevyskočím na pódium a nezoberiem to do svojich rúk? Nikto by to neprial. Nikto a všetci by ma vyhodili a už by som sa tam nemohol ukázať. Jasná vec. Tak to chodí.  Bol tam aj ten šatkovaný típek, čo tvrdí, že píšem zle. Jasné, je tu tá možnosť, prečo nie. Ale serem na neho a na jeho názory. Píšem ako chcem ja a neprestanem. Bum! BUM! BUM! Chcem stáť na pódiu a kričať, chcem vidieť krv a slzy. Chcem aby poslucháči skákali na pódium a vytrhávali mi písmená z rúk. Chcem hudbu! Nenávisť! Lásku! Všetko! Chcem len takú malú, divnú a úplne zbytočnú revolúciu...