Nemo

6. 3. 2011 22:40 Vrútky

Asi pred dvomi týždňami ma opustilo dievča. Ono, popravde, my sme spolu vlastne nič nemali, ale sakra, mohli sme mať, nebyť toho kreténa, o ktorom neviem ani len nič, takže ma opustila kvôli nemu. No hej, myslel som, že to je v pohode, nečakal som to. Boli sme spolu a rozumeli sme si, bolo tu fakt super, už dávno som sa pri nikom necítil tak ako pri nej, bolo to zvláštne, na chvíľu som uveril, že sa oplatí žiť, no fakt ma to všetko bavilo. Keď sme boli spolu naposledy objal som ju. „Toto je asi vhodná chvíľa na bozk.“ Povedal som ticho, nesmelo, prikývla „no asi áno“ „ale nepobozkám ťa“ neviem ako sa tvárila, objímal som ju, nevidel som jej tvár. Asi ju to prekvapilo. Po všetkých tých sračkách z minulosti som chceli byť pomalý, chápete? Nechcel som sa vrhnúť do priepasti, skočiť šípku do plytčiny, ako nejaký posratý samovrah. Na druhý deň ráno som mal vypadnúť do hôr. Povedal som jej, že ju pobozkám, keď sa vrátim. Potom som dva dni bez nej skapínal. Bol som vážne na hrane, tlačil som to ďaleko, skoro som tam zostal, bolo to zlé. Vrátil som sa s toho pekla  pre ňu, môj svet bola ona. Vrátil som sa domov a zistil som, že má iného. Tak to chodí, možno som nemal toľko váhať, a možno by to bolo aj tak jedno, čert to ber. Mal som čierne dni, chcel so zomrieť, nevidel som zmysel v žití. Chcel som cítiť bolesť, fakticky som si myslel, že ju milujem a pritom som cítil strašnú nenávisť, hnev, bezmocnosť, bolo to zlé, ako vravím, čierne dni. A potom prišla opäť cesta a hory a ja som začal zabúdať, ale stvrdol som. Opäť som stvrdol. Bola to pekná rana, zničila ma. Zabila vo mne posledné zvyšky ľudskosti, ak som mal niekoho rád, bola to ona. Teraz je preč. Mal som ísť na jeden ples. Mak som ísť s ňou. Ale ona mala toho kreténa a tak dom bol v riti, nemal som ísť s kým, prvý týždeň (to keď som bol najviac v hajzli) som to neriešil, ani som na to nemyslel, fakt mi to bolo jedno. Ale potom, ako sa začal blížiť ten mŕtvy dátum plesu, začal som si uvedomovať, že musím zohnať ženu a to čo najrýchlejšie. Ale nemal som náladu a nejakú inú babu. Celý čas mi okupovala hlavu len ona a ja som bol úplne mŕtvy. Mal som odpor k tomu pozvaniu, nechcel som ísť z nikým, najradšej by som tam nešiel vôbec, ale sakra už som mal lístok. Musel som. Najprv som sa pýtal tak dosť zvoľna. Ale baby ma odmietali a dátum sa blížil. A potom som mal deň a nikoho pri sebe a pýtal som sa všetkých a počul som len výhovorky, trápne výhovorky (to som na to fakt zle, sebavedomie v prdeli). Posledné dievča mi oznámilo, že so mnou nejde presne dvadsaťštyri hodín pred plesom. Nevidel som východisko. Kamoš mi povedal, nech s ním idem do čajovne a je že jasné, prečo nie. Neveril som, že tam nejakú nájdem. Šiel som. A našiel som. Jemná blondína, asi by som si ju zase až tak hneď nevšimol, nebola to pre mňa kráska na prvý pohľad. Na druhý bola to najkrajšie čo som videl. Teda za posledné dva týždne určite. Pozval som ju a povedala áno a to snáď bolo to naj naj naj čo sa mi stalo, skutočne som neveril, že sa mi to stalo, povedala áno a ešte taká pekná baba, možno na tom zase nie som až tak zle. Alebo v tom je nejaký chyták, prečo by vo všetkom mal byť chyták? Ser na to! Choď tam, si v pohode chalan, máš mozog tak do dáš. Začal som sa tešiť. Potom prišiel sakra ples.  Viete čo sa stalo? Vykašlala sa na mňa a skončila na kolenách idiotovi s fľaškou. Čo mi zostávalo? Mal som sa pobiť? Nie. Bolo mi to jedno, vzdal som sa. Koniec. Zdrap papiera a básne. Tma. Opäť, myslím, že mi to je súdené. Posralo sa to a prečo nie? Načo sa s tým srať? Neverím im. Opačné pohlavie a keci, je to na nič, nepotrebujem to počúvať, mám cestu, mám svoj slová a tie sú viac než prázdne lži, budem písať, pochovajte ma s perom! Nezbavíte sa ma! Za  všetkým budem ja. Buďte šťastný, užívajte si, verte tomu, že je to láska, klamte sa, množte sa, choďte do riti, vylížte si prdele! Z môjho srdca zostal popol. Každý ďalším úderom som silnejší. Možno som vtedy mohol niečo povedať. Možno bola chyba sa len idiotsky usmievať. Možno nebolo najlepšie opäť písať básne. Usmievať sa na šťastného frajera mojej bývalej. Vidieť ako tie svine balia moje kamošky, vidieť ako ony obdivujú tých chudákov, ženy majú zlý vkus, skoro ako muži. Ale muži idú aspoň po pekných... ženám stačia len sprostí, čím sprostejší, tým lepšie,. Snáď sa inteligentných boja alebo čo. A sakra, som ja vôbec inteligentný? Keby som bol, tak by som asi nemusel písať tieto riadky, ktoré len ničia papier a vaše hlavy. Skončím. Skončím s ľuďmi, nestoja za to.... láska k blížnemu neexistuje. Každý miluje len seba. A ani to vždy nestačí...