Sú len dve miesta na Slovensku kde ich možno vidieť. Prvé miesto je Zubria obora pri Topoľčiankach, kde boli v roku 1957 a 1958 prevezené dva páry zubrov z Poľska a z Bieloruska. Do roku 1971 tu žil zubor Putifár, ktorý bol údajne najväčší na svete. Jeho vypreparované telo je dnes vystavené v prírodovednej expozícií Slovenského národného múzea v Bratislave. Žijú tu v ideálnych podmienkach, v riedkom dubovom lese. Sú veľmi plaché. Druhé miesto, kde by sme ich mohli nás je Národný park Poloniny. Sem prešli s Poľska. Sú tam zaznamenaný štyria jedinci.
Avšak nie vždy ich bolo tak málo. Zaberali väčšinu Európy a Ázie. Žili od Británie až po Sibír. Ich prítomnosť na Slovensku pripomína aj hojnosť názvov: Zuberec, Zubrohlava, Zobor... No boli veľmi vyhľadávaný poľovníkmi. Posledný divo žijúci zubor bol v Európe zabitý v Poľsku a posledného na Slovensku vraj ulovil Matej I. Korvín vo vígľašských lesoch. V Ázií ich usmrtili všetkých a počet zubrov po prvej sv. vojne v Európe bol kriticky malí. A tak, ako prvý živočích, bol zubor vyhlásený za ohrozený druh a začalo sa bojovať o jeho záchranu. V Európe žilo len 30 zubrov. Dnes už je na celom svete 2000 zubrov a najviac ich žije v Bialowiezskom pralese v Poľsku.
Jeho prirodzeným životným prostredím sú listnaté lesy. Je to bylinožravec, živý sa trávou, korienkami, lesnými plodmi, listami aj kôrou. Má tmavohnedú srsť a na hlave rohy. Dosahuje výšky až 2m a váhy vyše tony. Je považovaný za najväčšieho suchozemského cicavca Európy. Samičky sú trochu menšie. V zajatí sa dožíva 27 rokov. Patrí do čeľade turovité. Samičky a mláďaťa sa zdržujú do čried, samce bývajú zväčša samotári. Obdobie párenia je od augusta až do októbra, samička je tehotná deväť až desať mesiacov, potom sa jej narodí jedno tela. Pred pôrodom sa samička oddelí od stáda do ústrania a vráti sa až s teliatkom. Tela sa stáva dospelé po 4 až 5 rokoch. Samce sa často o samičku pobijú. Narážajú do seba hlavami čím si môžu spôsobiť až smrteľné zranenia.
Komentáre