Životné prostredie sa spomína už v Základnej listine práv a slobôd (čl. 35) kde sa hovorí, že každý má právo na priaznivé životné prostredie a tiež, že nikto nesmie pri výkone svojich práv ohrozovať ani poškodzovať životné prostredie. A v Ústave Slovenskej republiky nájdeme v druhej hlave celý oddiel o životnom prostredí. Je to šiesty oddiel a nesie názov Právo na ochranu životného prostredia a kultúrneho dedičstva. Nachádzajú sa tu síce len dva články, ktoré v podstate len opakujú a dopĺňajú článok zo Základnej listiny práv a slobôd. Píše sa tu, že každý je povinný chrániť a zveľaďovať životné prostredie a tiež aj to, že štát dbá o šetrné využívanie prírodných zdrojov, o ekologickú rovnováhu a o účinnú starostlivosť o životné prostredie a zabezpečuje ochranu určeným druhom voľne rastúcich rastlín a voľne žijúcich živočích. Či sa tak deje, posúďte sami, avšak otázkou tiež je čo (alebo kto?) je štát. Tu ale už odbočujem od témy.
V článku 44, v odseku 5 sa hovorí o tom, že podrobnosti objasní zákon. Medzi týmito zákonmi vyniká Zákon o životnom prostredí. Tento zákon definuje ochranu prírody ako činnosti, ktorými sa predchádza znečisťovaniu alebo poškodzovanie obmedzuje a odstraňuje.
Dosť už ale citovania. Pri novelizácií zákona v roku 1990 sa porušenia Zákona o životnom prostredí považuje za trestný čin. Ako Vás môžu potrestať? Najčastejšie je udelenie pokuty. Podľa zákona by peniaze, ktoré takto získa štát mali putovať do tzv. Štátneho fondu životného prostredia SR a mali by byť použité na ekologické účely. Za vážnejšie prečiny môžete byť potrestaný odňatím slobody až na 3 roky. Firmy a továrne dokonca môžu mať pozastavenú až zastavenú činnosť.
Zákon rozdeľuje ochranu na päť stupňov. Čím vyšší stupeň, tým silnejšia ochrana. Prvý stupeň platí v podstate všade. Piaty, najvyšší platí v Prírodných rezerváciách (PR). Ochrana prírody je tam nadradená nad všetky ostatné činnosti. Rozlišujeme niekoľko chránených oblastí. Vláda môže nariadením vyhlásiť Národný park (NP) (na Slovensku 9, najstarší a najväčší je TANAP, teda Tatranský národný park). Ministerstvo životného prostredia SR vyhlasuje Chránenú krajinnú oblasť (CHKO), v ktorej platí druhý stupeň ochrany. Orgán životného prostredia (okresný úrad) všeobecne záväznou vyhláškou vyhlási Chránený areál, v ňom platí štvrtý stupeň ochrany. Okresný úrad môže tiež vyhlásiť aj. Už spomenutú, Prírodnú rezerváciu a tiež aj špeciálny útvar, Prírodnú pamiatku.
Spomenul som už niekoľko štátnych orgánov. Takže: aké štátne orgány sa zaoberajú ochranou prírody? Po prvé tu máme Ministerstvo životného prostredia SR, Kontrolným úradom je Slovenská inšpekcia životného prostredia, ktorá môže udeľovať pokuty a iné sankcie. Orgán miestnej štátnej správy je Odbor tvorby a ochrany životného prostredia krajského úradu a okresného úradu. Najnižšie stojí tzv. Stráž prírody, ktorú časti tvoria dobrovoľníci. Nosia špeciálnu rovnošatu (alebo aspoň odznak) a majú povolenie nosiť zbraň, avšak nesmú vyberať pokutovú hotovať ale udeľujú len blokové pokuty.
Ako sa môže právne zapojiť do ochrany životného prostredia občan. Najdôležitejším prostriedkom je petícia (napríklad petícia proti zonácií Tatier). Treba si uvedomiť, že výsledok petície má silu ústavného zákona. V právnej a politologickej teórií poznáme aj pojmy Poradné výbory a Predbežné verejné oznámenie plánovaného predpisu. Vďaka ním sa môže občan o pripravovaných zákonoch informovať a tým ich zároveň aj kontrolovať. Poradné výbory sa stretnú, keď sa má prieť nejaký nový zákon a dôležité je, že musia byť prístupné verejnosti. Predbežné verejné oznámenie plánovaného predpisu funguje vtedy, keď sa plánuje vyhlásiť nejaký nový zákon. Zverejní sa a verejnosť sa k nemu môže vyjadriť. Vďaka tomu sa zákon môže prispôsobiť tak, aby vyhovoval aj občanom. Či to funguje, neviem...
Komentáre