Kráčal som po ceste a stretol som starého hvezdára. Stál na lúke a hľadel cez obrovský ďalekohľad na oblohu.
„Čo hľadáte tam hore?“ spýtal som sa starkého.
Zodvihol hlavu od ďalekohľadu a zahľadel sa na mňa.
„Hviezdy, chlapče.“
„Ale veď je deň.“
„Možno - a možne nie. Ale hviezdy sú v hlbokom vesmíre aj cez deň, nie?“
„Ale veď ich nie je vidno!“
„To však ešte neznamená, že tam nie sú. Keby ich bolo vidno, nemusel by som ich hľadať.“
Keď dohovoril, znovu sa zahľadel do ďalekohľadu a prestal si ma všímať. Začudovane som pokrútil hlavou a kráčal som ďalej. Po chvíli som uvidel, ako predomnou pri ceste sedí na kameni starý hádankár.
„Čože tu tak posedávate?“ oslovil som ho.
„A ty čože tu tak postávaš?“
„Kráčam po ceste.“
„No vidíš, a ja tu sedím na kameni a pozorujem pútnikov.“
„Ale prečo?“
„A ty? Prečo kráčaš po ceste?“
„Chcem nájsť jej koniec.“
„Tak aj ja, tiež hľadám koniec.“
Rozišiel som sa s týmto starým hádankárom a a pokračoval som vo svojej púti. Nekráčal som dlho, keď som uvidel nevídanú vec. Videl som chlapca, ktorý kráčal vzduchom ako po pevnej zemi.
„Hej, chlapec!“ zakričal som naňho.
„Áno?“
„Ako je možné, že kráčaš vzduchom?“ spýtal som sa.
„To preto, lebo zem je moc špinavá na to, aby som po nej kráčal!“ odvetil mi a odišiel preč.
Chvíľu som ešte udivene hľadel na toho divného chlapca no potom som sa pobral ďalej.
Z ďalekých lesov priletel tmavý havran. Pozrel sa dolu pod seba a uvidel osamoteného pútnika ako kráča po ceste. Kráčal stále ďalej a nevedel, že chodí vo veľkom kruhu.
Komentáre